Nemyslela som si, že by sa aj mne niekedy mohlo niečo také stať. Stalo sa to za jednej krásne daždivej noci, kde sa kvapky predbiehali, ktorá s nich bude ako prvá na zemi. Svetlo luny sa odrážalo v kalužiach, ktoré sa postupne rozširovali a rozmazávali podľa toho, ako im kvapk hrali melódiu. Myslela som len na jedno, na neho. Pozerala som sa na tú čiernu prikrývku oblohy s nekonečne veľa malými žiariacimi asteroidmi nazývanými hviezdami. Nechápem, ako som mohla vidieť hviezdy, keď pršalo. Bolo to naozaj zaujímavé a neobvyklé.
Zrazu sa to stalo. Potkla som sa a spadla do jedného z tých obrazov nočnej oblohy. Modlila som sa dúfala, aby to nikto nevidel, avšak sa tak samozrejme nestalo.
Stretla som jeho. Mala som motýle v bruchu a chcela som sa najradšej prepádnúť pod zem, len aby som tento trapas nezažila. Bola som červená ako paprika a bola som zvedavá, čo mi na to povie, ale on však sa len pousmial, zobral vreckovku a utrel ma s ňou. Bolo to neuveriteľné.
Má jemné ruky ako perie avšak aj tvrdé ako skala. Oči má modré ako obloha cez jasný slnečný deň a vlasy lesklé ako slnečná žiara. (Zadok ma pevný ako brucho a to má pekné ako kamenná brána). Jeho vášnivý pohlad vo mne vyvolával flamenco a jeho úsmev mi pripomínal úsmev toho najlepšieho človeka na svete. Bol pre mňa dokonalý.
"Si v poriadku?" - spýtal sa ma jeho mužským, jemným ale zároveň drsným hlasom. Ja som neodpovedala, len nemo prikývla a ďalej sa rozplývala. Bolo to niečo nazaj neuveriteľne úzasné. Moje nohy sa podlamovali vo chvíle, keď sa na mňa pozrel alebo sa ma jeho rukami dotkol. Bola to neuveriteľná noc. Priala som si, aby to všetko bolo začiatok niečoho naozaj nádherného. Chcela som mu povedať, čo k nemu naozaj dlho cítim, a chcela som od neho počuť kladnú reakciu na toto všetko, čo by som mu povedala. Chcela som a... "Čo si to povedal? Zopakuj to, prosím ťa!" - spýtala som sa ho v záchvate, keď som počula len posledné dve slová z jeho predchádzajúcej vety. Nič som nevnímala iba jeho dotyky, pohľady a pery. Nevnímala som skutočnosť, že mi niečo hovorí, nevnímala som nič. Jeho hlas prebíjalo bušenie môjho srdca, ktoré mi chcelo vyskočiť z hrude. "Áno, je to tak. Si pre mňa dokonalá ako pre Adama a Evu zakázané ovocie." Ja som ostala nemo civieť, zrazu som počula všetko. Člupkanie ďažďových kvapiek na obrazy luny mesiaca, dýchanie nás oboch ba aj búchanie srdcí. Bolo pravidelné a skoro rovnaké.
Prestalo pršať. Stále sme sa seba hladeli a nič nevraveli. Ja som jednoducho nevedela, čo mám spraviť. O tejto chvíli som snívala dlhé mesiace a ona sa stala. Luna mesiaca a tajomnstvo dažďa odhalili všetko, čo som v sebe skrývala.
On sa na mňa úprimne pozrel, usmial sa a pobozkal ma! Čo? On ma pobozkal? Tak toto je neuveriteľné. Bolo mi už všetko jebno. Vznášala som sa v siedmom nebi a pritom som bola nohami na zemi. Svet sa zdral zrazu neopísateľne nádherný a pravdivý.
Teraz sme spolu niečo cez dva roky a nedáme jeden na druhého ani dopustiť. Vždy keď je luna mesiaca na nočnej oblohe pokrytej hviezdami, ideme von a spomíname na ten večer, keď tajomstvo dažďa odhalilo naše pravé city. Vtedy, keď sme začali písať našu spoločnú knihu životom a naozaj sa jeden do druhého zamilovali....
Zrazu sa to stalo. Potkla som sa a spadla do jedného z tých obrazov nočnej oblohy. Modlila som sa dúfala, aby to nikto nevidel, avšak sa tak samozrejme nestalo.
Stretla som jeho. Mala som motýle v bruchu a chcela som sa najradšej prepádnúť pod zem, len aby som tento trapas nezažila. Bola som červená ako paprika a bola som zvedavá, čo mi na to povie, ale on však sa len pousmial, zobral vreckovku a utrel ma s ňou. Bolo to neuveriteľné.
Má jemné ruky ako perie avšak aj tvrdé ako skala. Oči má modré ako obloha cez jasný slnečný deň a vlasy lesklé ako slnečná žiara. (Zadok ma pevný ako brucho a to má pekné ako kamenná brána). Jeho vášnivý pohlad vo mne vyvolával flamenco a jeho úsmev mi pripomínal úsmev toho najlepšieho človeka na svete. Bol pre mňa dokonalý.
"Si v poriadku?" - spýtal sa ma jeho mužským, jemným ale zároveň drsným hlasom. Ja som neodpovedala, len nemo prikývla a ďalej sa rozplývala. Bolo to niečo nazaj neuveriteľne úzasné. Moje nohy sa podlamovali vo chvíle, keď sa na mňa pozrel alebo sa ma jeho rukami dotkol. Bola to neuveriteľná noc. Priala som si, aby to všetko bolo začiatok niečoho naozaj nádherného. Chcela som mu povedať, čo k nemu naozaj dlho cítim, a chcela som od neho počuť kladnú reakciu na toto všetko, čo by som mu povedala. Chcela som a... "Čo si to povedal? Zopakuj to, prosím ťa!" - spýtala som sa ho v záchvate, keď som počula len posledné dve slová z jeho predchádzajúcej vety. Nič som nevnímala iba jeho dotyky, pohľady a pery. Nevnímala som skutočnosť, že mi niečo hovorí, nevnímala som nič. Jeho hlas prebíjalo bušenie môjho srdca, ktoré mi chcelo vyskočiť z hrude. "Áno, je to tak. Si pre mňa dokonalá ako pre Adama a Evu zakázané ovocie." Ja som ostala nemo civieť, zrazu som počula všetko. Člupkanie ďažďových kvapiek na obrazy luny mesiaca, dýchanie nás oboch ba aj búchanie srdcí. Bolo pravidelné a skoro rovnaké.
Prestalo pršať. Stále sme sa seba hladeli a nič nevraveli. Ja som jednoducho nevedela, čo mám spraviť. O tejto chvíli som snívala dlhé mesiace a ona sa stala. Luna mesiaca a tajomnstvo dažďa odhalili všetko, čo som v sebe skrývala.
On sa na mňa úprimne pozrel, usmial sa a pobozkal ma! Čo? On ma pobozkal? Tak toto je neuveriteľné. Bolo mi už všetko jebno. Vznášala som sa v siedmom nebi a pritom som bola nohami na zemi. Svet sa zdral zrazu neopísateľne nádherný a pravdivý.
Teraz sme spolu niečo cez dva roky a nedáme jeden na druhého ani dopustiť. Vždy keď je luna mesiaca na nočnej oblohe pokrytej hviezdami, ideme von a spomíname na ten večer, keď tajomstvo dažďa odhalilo naše pravé city. Vtedy, keď sme začali písať našu spoločnú knihu životom a naozaj sa jeden do druhého zamilovali....
